Ústavnoprávne aspekty povinného očkovania: Ako skúma proporcionalitu povinného očkovania Ústavný súd?

Vzhľadom na čoraz rozsiahlejší rozmer spoločenskej diskusie v súvislosti s možnosťou povinného očkovania (potenciálne aj proti ochoreniu COVID –19), si vám dovoľujeme predstaviť krátky náhľad Ústavného súdu na túto otázku.

Príkladom skúmania ústavnosti povinného očkovania môže byť napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10.decembra 2014 (ďalej len „Nález“). Z množstva porovnávaných ústavných práv v tomto Náleze, na účely tohto textu vyberáme porovnanie, kedy bolo na pomyselné misky váh postavené na jednej strane právo na nedotknuteľnosť osoby a ochranu jej súkromia a na druhej strane právo na ochranu verejného zdravia.

Test proporcionality

Úvodom však Ústavný súd s prihliadnutím na predmet konania doplnil, že (i) povinné očkovanie je spojené s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka, ktorej ochrana spadá pod rozsah ochrany práva na súkromie fyzickej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy, a ďalej doplnil, že (ii) v zmysle ústavy (čl. 16ods. 1 ústavy) musí ísť pri zásahu (obmedzení) do práva na súkromie o zásah (obmedzenie práva na súkromie – uložením povinnosti) vo forme zákona. Tento aspekt možno v zmysle predmetného Nálezu  považovať za splnený v prípade, ak povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je ustanovená zákonom.

V prvom kroku testu proporcionality (legitimita cieľa zásahu) Ústavný súd konštatoval, že zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu možno považovať za vhodný, pretože reálne umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ spočívajúci v ochrane zdravia obyvateľov, resp. ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Ústavný súd v tomto kroku  poukázal aj na širokú mieru diskrécie štátu pri výbere prenosných ochorení, voči ktorým má záujem štát ochrániť svojich obyvateľov napríklad povinnosťou podrobiť sa povinnému očkovaniu.

V druhom kroku testu proporcionality Ústavný súd skúma nevyhnutnosť zásahu na dosiahnutie určitého cieľa. Ústavný súd vo vyššie uvedenom náleze v tejto súvislosti konštatoval, že zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu je nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa na príklad v prípade, ak k dňu zásahu a v súlade so stupňom poznania v danej oblasti a technickým a praktickým možnostiam vedného odboru medicíny neexistuje účinnejší spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení ako očkovanie.

Tretí krok testu proporcionality (tzv. test proporcionality v užšom slova zmysle) sa skladá z dvoch postupov. Prvý postup obsahuje test zachovania maxima z obidvoch základných práv a v prípade ak to nie je možné, druhým postupom je použitie vážiaceho vzorca, ktorým sa dáva do pomeru intenzita zásahu do jedného základného práva s mierou uspokojiteľnosti druhého základného práva, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia následne nadobudne buď nízku, strednú, alebo podstatnú hodnotu.

Vzhľadom na skutočnosť, ktorú konštatoval aj ústavnú súd, že v prípade očkovania nie je objektívne možné vzhľadom na podstatu obidvoch základných práv zabezpečiť ich maximum, Ústavný súd pristúpil k vážiacej formule.

Mieru zásahu do práva na súkromie v tomto spore vyhodnotil ústavný súd ako strednú až podstatnú, a to práve preto, že nie vždy je potrebné nevyhnutne pristúpiť k zásahu do telesnej integrity podaním farmaceutickej látky. V súčasnosti napríklad právna úprava povinného očkovania ukladá povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať lekárske vyšetrenia očkovaného, povinnosť zohľadniť zdravotné kontraindikácie a poučiť fyzickú osobu o všetkých aspektoch očkovania a dopadoch na zdravotný stav.

Taktiež legislatíva upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných kontraindikácií osoby, ktorá má byť očkovaná. Ďalším nástrojom môže byť aj inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú v prípade nesprávneho postupu zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a prípadnej škode na zdraví očkovaného.

Mieru uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení považoval Ústavný súd pri povinnom očkovaní za podstatnú, pretože ide o najefektívnejší postup ako nielen priamo predchádzať vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, ale aj postup, ktorým preukázateľne možno úplne eradikovať prenosné smrteľné ochorenia. Ako príklad Ústavný súd uviedol epidémiu pravých kiahní. Ďalej ústavný súd uviedol, že v prípade upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení.

Záver Ústavného súdu

Z uvedeného vyplýva, že podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane práva na súkromie fyzických osôb, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení zabezpečovaným povinným očkovaním.

Na tomto mieste je však potrebné uviesť, že Ústavný súd sa zaoberal najmä problematikou povinného očkovania detí. Ústavný súd navyše v Náleze uviedol, že: „rozsah povinného očkovania, t. j. proti ktorým prenosným ochoreniam štát ukladá povinnosť očkovať (resp. pred vznikom a šírením ktorých prenosných smrteľných chorení sa štát rozhodne obyvateľov chrániť), je otázkou výsostne expertnou apolitickou a v tomto smere má štát širokú mieru diskrécie a ústavnému súdu neprináleží zasahovať do tejto otázky výberu prenosných smrteľných ochorení, voči ktorým štát ukladá povinné očkovanie. Aj z tohto pohľadu je zásah do súkromia vhodný.“ Analogická aplikovateľnosť jeho záverov aj v rámci súčasnej diskusie o povinnom očkovaní proti ochoreniu COVID – 19 preto nemusí byť vylúčená.

info@grandoaklaw.com